sleepers

Tak som sa jeden pekny den narodila. Asi to bolo fajn, neviem, kedze si nepamatam, ale rodicia, stari rodicia a vsetci ti dospeli, ktori ma poznaju uz odmala, mi o tom dost vela rozpravali. Takze, asi to naozaj bolo fajn. A roky isli a vsetky tie srandy okolo toho a doslo to do stavu, ked som uz vraj dospela. Moje predstavy o zivote, urcite z casti aj naivne, su vselijake. Jedna z nich je ta, ze nechcem byt stara. Teda bola. A bola asi v zmysle, ze som tu v podstate len na to, aby som sa rozmnozila, vychovala svoje mladatka a pustila ich do sveta, nech sa zariadia, ako vedia. Nejaky ten cas byt este niekde v tieni, podat im pomocnu ruku, ak bude treba. Ale s tym, ze budem stale dalej a dalej, az nakoniec ta ruka potrebna nebude. A vtedy som mala v plane umriet. Ak uz nie prirodzenou smrtou, tak urcite nejakym "nestastnym" zapricinenim mojho auta, alebo nahodnym pozitim nejakych latok, alebo ktovie ako. Ach, ci len naivita. Niekedy staci desat sekund niecoho, co vam otoci pohlad na inu stranu a zistite, ze to je ten smer, kade chcete ist. A mozno prave dnes sa to stalo. Ano, bolo to dnes. Nieco take uplne bezne a predsa krasne. Sla som domov od bankomatu so psom a v dialke na chodniku som zbadala postavu a pri nej malu postavicku. Blizila som sa k tymto dvom ludskym bytostiam, s absolutnou ignoraciou ako to mam casto vo zvyku. Moj pes je vsak velky ludomil, hlavne co sa tyka malinkych ludkov, takze sa veselo pustila (pes-ona-sucka) k nim vrtiac svojim chlpatym chvostom. Moja ignoracia pomalinky zacala ustupovat, ked sa maly chlapcek, asi trojrocny, vydal na svojom bicykli k nam. Potom sa mierne zhacil, jeho radar pravdepodobne zaregistroval mozne nebezpecenstvo, tak rychlo zvrtol umelohmotnu trojkolku smerom v dospelej osobe - babicke. Chytil sa jej za nohu a ked sa moj pes az prijis priblizil k jeho malemu telicku so strachom v ociach, stara pani sa usmiala a opytala sa na meno mojho psa. Prakonala som nevrazivost voci takymto otazkam a odpovedala jej. Vtedy sa usmiala na svoje vnuca a povedala: "Pozri, aky pekny psik je Rita. Ano, to je jej meno." Chlapcek sa usmial a opytal sa: "Babi, co chce lobit havo?" Stara mama mu odpovedala: "Chce sa s tebou hrat, srdiecko." Usmiala som sa a otocila vykrociac smerom k mojmu domu. Este som pocula, ako sa o Rite rozpravaju, ale len mi to preslo cez usi nezachytiac sa v mojej hlave. A zrazu bum! Aka som trapna, preletelo mi myslou. Jasne, ze chcem byt stara, ved ake to musi byt super, ked uz netreba chodit do roboty, mozem chodit do zahradky a len tak si citat knihu (ak toho moje oci budu schopne)...A budem sa starat o svoje vnucata. Male osobky plne otazok, dovery a lasky, ktore obcas pridu na navstevu. Nebude to o vychove, na to su rodicia. Bude to o babicke a pradetoch.